Yuri Dojc
Yuri Dojč patrí na špičku súčasnej svetovej fotografie.
Narodil sa v Humennom, žije v Kanade a jeho životný príbeh je stelesnením
amerického sna.
Pôvodne chcel byť psychológom. Keď už mal skončený prvý ročník
psychológie, nastal v jeho živote nečakaný zvrat. Kým bol na jazykovom
kurze v Anglicku, do bývalého Československa vtrhli sovietske vojská a on sa
rozhodol ostať v cudzine. Najprv sa pokúšal získať povolenie na pobyt v
niektorej európskej krajine, aby bol k domovu aspoň pocitovo blízko, ale nikde
ho nechceli prijať. Začala ho lákať Amerika, ale príbuzní, ktorých tam mal,
oňho nejavili záujem. Napokon ho prijala Kanada, a tak pristál so šiestimi
dolármi vo vrecku v Toronte.
DUBČEK AKO PROTEKCIA
Prvých pár rokov sa musel pretĺkať - robil napríklad šoféra,
roznášal bielizeň, keď mu spolubývajúci navrhol, aby išiel študovať fotografiu.
Hoci Yuri o nej nič nevedel, išiel sa pozrieť na prestížnu umeleckú školu. Keď
blúdil po chodbách, prihovoril sa mu neznámy chlapík. Neprezradil, že je
dekanom školy, ale zaujalo ho, že cudzinec pochádza z Československa. Vypytoval
sa na politické pomery, v ktorých mal očividne prehľad, lebo poznal aj meno
Dubčeka. Nakoniec si od neho vypýtal adresu. Pretože Yuri vtedy býval hocikde,
dal mu adresu známych v Humennom. A tí mu o pár týždňov telefonovali, že ho
prijali na odbor fotografia na prestížnej škole. Bez prijímačiek! Hovorí, že aj
tak by na nich nemohol uspieť. Veď nemal ani len fotoaparát. No šťastím bolo aj
to, že list nezabavili colníci na československej hranici. Takto mu teda na
začiatku profesijnej cesty pomohli náhody.
RUŽOVÉ OKULIARE
Potom však musel zapojiť vlastné sily, najmä pracovitosť a
talent. Ale aj otvorenosť a schopnosť dívať sa na svet naivne. Nie je to
náhoda, že na naše stretnutie do Galérie mesta Bratislavy, kde má výstavu s
názvom Pokušenie, prišiel s okuliarmi v ružovom ráme. Keď som sa spýtala, či aj
preňho ich farba symbolizuje naivnosť, prikývol. Chcem ostať naivný. Pretože naivný človek má pri riešení úloh či
problémov veľkú škálu možností, kým tomu, kto všetko vie, sa veľmi zúži,
vysvetľoval, kým sme márne zháňali nejakú stoličku vo výstavnej miestnosti.
Nakoniec to Yuri Dojč vyriešil jednoducho - sadol si na zem. A mňa príjemne
prekvapilo, ako sa človek, ktorého umelecká kritika zaradila medzi sto
najvýznamnejších fotografov na svete, pokojne zaobíde bez stoličky a nad
spomínaným umeleckým statusom len mávne rukou. To je trochu prehnané. Vzniklo to, keď vyšla v zahraničí kniha s názvom
Sto najlepších fotografov a ja som sa v nej ocitol. V skutočnosti to nič
neznamená. Nuž, nie je to celkom tak. Byť v jednej knihe s fotografmi ako
Robert Mapplethorpe či Man Ray znamená vojsť do dejín umenia.
HRIECH JE ZDRAVÝ
Hriešnosť sa
pravdepodobne podpisuje aj pod jeho fotky ženských aktov. Hriešnosť je dobrá vec a to, čo sa volá hriech, je zdravé. Ja pokušeniu ani v
tomto smere neodolávam, ale nechám ho, aby ma viedlo. No rovnako sa v nich
vynára aj humor. Pýtam sa
Yuriho Dojča, prečo nedáva svojim dielam názvy, ktoré by ich mohli objasniť. Lebo to nemám rád. Fotografia má podľa mňa
klásť otázky, a nie dávať odpovede. Mne sa väčšmi páči, keď je v nej napätie,
keď diváka možno až pomýli.
PRÍBEHY ŽIEN
Pred jeho objektívom sa vyzliekli desiatky žien, robil s
nimi reklamu aj umelecké akty. Aké ženy sú podľa neho krásne? Nevyhľadávam to, čo mnohí považujú za
vonkajšiu krásu. Pre mňa je krása príbeh, ktorý zo ženy vyžaruje, alebo príbeh,
ktorý spolu s ňou vytvorím. Keď pracujem s modelkou, akoby som s ňou tancoval.
Niektorej postúpam na prsty a harmónia medzi nami nevznikne, s inou vytvoríme
súlad. Pre moje fotografie nie je dôležité telo samo osebe, ale to, čo robí v
priestore, pretože v tom je ten príbeh. Yuri Dojč však fotí ženy už
desaťročia a za ten čas sa zmenili požiadavky hlavne na telesnú krásu.
Ovplyvňuje ho táto zmena? Mňa nemôže
ovplyvniť dobový vkus. Príťažlivosť či nepríťažlivosť ženy je pre mňa stále
rovnaká.
ZACHRÁNENÍ RODIČIA
Iné jeho fotografické cykly majú okrem umeleckého obsahu aj
historický význam. Napríklad cyklus portrétov slovenských Židov, ktorí prežili
holokaust. Inšpiroval ho k nemu príbeh jeho rodičov, ktorí ako Židia mohli tiež
skončiť v koncentračnom tábore. Prežili vďaka celkom cudzím ľuďom, ktorí im
vykopali v lese bunker a celú vojnu im nosili jedlo. Rodičia však o vojnových
útrapách neradi hovorili. Podrobnosti sa dozvedel až po štyridsiatke na otcovom
pohrebe, keď spoznal ženu, ktorá bola medzi ich záchrancami a všetko mu
rozpovedala. Vlastne jej vďačí za to, že sa po vojne narodil. Sériu portrétov
slovenských Židov vystavoval aj v Bratislave. O ich príbehoch vznikol dokumentárny film, ktorý vyprodukoval s Katyou
Krausovou. Počas práce na ňom objavil i staré knihy v hebrejčine. Patrili aj
ľuďom, ktorých životy vyhasli vo vyhladzovacích táboroch. A Dojč ich nafotil
tak, akoby v tých knihách videl ich duše.
TÍ, ČO PREŽILI
Téma holokaustu ho priviedla k ďalšiemu fotografickému
projektu o kanadských veteránoch z druhej svetovej vojny, ktorý dokončil len
pred pár týždňami. Majú tieto dve odlišné skupiny živých pamätníkov holokaustu - teda vojakov a bývalých štvancov, niečo spoločné? Veľmi veľa. Tie dve skupiny boli od seba závislé. Veď Židom išlo o
život, ktorý im prišli zachrániť aj kanadskí vojaci. Aj ich príbehy
zozbieral. Podobne ako pri dokumentovaní
osudov z predošlého cyklu, nemohol som to robiť sám. Lebo na jedného človeka je
toľko drám priveľa. Teraz so mnou už od začiatku robili na projekte štyria
ľudia. Ja som len fotil, iný len zaznamenával príbehy... Napokon si ich prečítam
v knihe, ktorá o nich v rámci projektu vyjde.
UMENIE NAPRD
Položartom hovorí, že jednu knihu chcel napísať aj on so
svojím synom spisovateľom. Volala by sa Art Fart, čiže Umenie je naprd. A bola
by o umení, ktorému nerozumejú ani sami umelci. Naráža napríklad na umelecké
inštalácie, ktoré sprevádzajú dlhočizné analýzy historikov umenia prepchaté
cudzími slovami, takže napokon nerozumiete ani im. Milujem umenie, ale keď sa niekto začne hrať na strašne dôležitého a
rozprávať veci, ktoré nikto nechápe, mám s tým problém. No fakt je, že aj
teoretici umenia majú problém so mnou. Najradšej by ma zaradili do jednej
škatuľky, aby sa im o mne jednoduchšie filozofovalo. Lebo keď vidia, že fotím
rozličné témy, sú z toho vykoľajení. Akoby im nedochádzalo, že každý človek má
inú cestu. A na ceste Yuriho Dojča sa ocitlo veľa tém, pred ktorými sa
zastavil, aby stlačil spúšť. Vidno, že o nich rozmýšľal, že ich precítil, že
ich nezaznamenával iba ako turista trofeje z dobrodružnej cesty. Ale priznáva,
že fotenie je aj veľmi príjemný zážitok. Niekedy
pôsobí vzrušujúco, inokedy ako sedatívum.
© YURI DOJC
