V novembri 1989 som mal po okrúhlých
narodeninách. Ako dar som dostal televízor. Parádny.
Moja radosť však netrvala dlho. Začal sa kaziť. Farebný obraz sa mi začal postupne zobrazovať len v červených odtieňoch. To som však ešte netušil, že to bolo znamenie a že to s komunistickou bandou zatrasie.
Moja radosť však netrvala dlho. Začal sa kaziť. Farebný obraz sa mi začal postupne zobrazovať len v červených odtieňoch. To som však ešte netušil, že to bolo znamenie a že to s komunistickou bandou zatrasie.
Priebiehajúce novembrové udalosti sa postupom dní, na poruchovej
obrazovke, už vôbec nedali sledovať. Nevadilo mi to. Radšej som si to všetko prežíval v meste.
Tie ulice a námestia si pamätať niektorí
nemôžu, ešte neboli. Komouši, s obludnou túžbou existovať na večné časy,
však sú tu stále. Pamätať si ich ale nechcú. Tú nežnosť si nezaslúžili. Súdruhovia mali dostať po papuli. A poriadne!
Škoda však, že mi ten televízor vtedy nevybuchol úplne. Verím,
že dnes by tu tí červení hajzli už neboli.
Televízor mám už ďaľší a hnevá ma tiež. Je bezporuchový. Ale verím, že raz mu drbne.
Hoci znamenie bolo červené, spomienky na November 1989 mám viacfarebné. Zachovám si ich v hlave navždy.
Boli to pekné časy.
Boli!
