CINTORÍN PRI KOZEJ BRÁNE

Pôvabný, utopený v zeleni uprostred mesta, bratislavský evanjelický Cintorín pri Kozej bráne bol založený v r. 1783 na základe nariadenia cisára a kráľa Jozefa II. Rozhodnutie bolo motivované najmä požiadavkami hygieny.

Cintorín sa nachádza uprostred bývalej evanjelickej štvrti, ktorú ohraničuje Župné námestie, Suché mýto, Palisády, Kozia a Šulekova ulica.

Na cintoríne, ktorý sa aktívne využíval až do roku 1950 (v tomto roku tu bolo pochovávanie ukončené a cintorín bol úradne zrušený), sa dnes odhadom nachádza asi štyritisíc hrobových miest a s prihliadnutím na spôsob pochovávania (niektoré hroby boli použité viackrát) sa predpokladá, že v období rokov 1783 až 1950 tu bolo pochovaných asi dvadsaťtisíc zosnulých.

Mená na náhrobkoch svedčia o bohatej histórii tejto časti mesta. Miesto posledného odpočinku tu našli známe osobnosti i mnohí, dnes už zabudnutí, spojení s osudmi Bratislavy.

Cintorín pri Kozej bráne je zapísaný do zoznamu kultúrnych pamiatok, patrí k významným pietnym miestam hlavného mesta Slovenska. Napriek tomu je jeho stav žalostný. Mnohé, často umelecky či historicky cenné náhrobky, podliehajú neúprosnému zubu času.

ŽIDOVSKÝ CINTORÍN

Bratislavský ortodoxný židovský cintorín sa nachádza nad dunajským nábrežím, na Žižkovej ulici. Predpokladá sa, že pochovávanie židov v tejto lokalite sa začalo v r. 1640. O dávnejšom pochovávaní sa nezachovali hodnoverné dokumenty.

Je možné, že najstarší židovský dom života bol v okolí Nedbalovej ulice, alebo v susedstve domu č. 6 na Štúrovej ulici. Tieto hypotézy ale nepotvrdil žiadny z výskumov. Pripúšťajú však, že bol na tom mieste, ako je dnes memoriálne pohrebisko rabína Chatama Sofera. Tento starý židovský cintorín bol pomerne malý, v r. 1810 a 1825 ho prevrstvili zeminou tak, že počet hrobov sa odhadol na 6 000. Bol v prevádzke do r. 1847. Cintorín bol zrušený štátnym výmerom 4. októbra 1943. Ešte predtým sa však zdokumentoval a zachránilo sa 23 vzácnych hrobov s najvýznamnejšími osobnosťami. Na základe architektonického návrhu sa ocitli pod zemou, ostatné pozostatky boli pietne exhumované a prenesené do spoločného hrobu na neďalekom novom cintoríne. Tento židovský cintorín bol založený v r. 1846, zväčšený v r. 1869 a 1926. V 30. rokoch minulého storočia, po rekonštrukcii podľa projektu Fridricha Weinwurma, nadobudol súčasný vzhľad. Na tomto mieste sa dodnes pochováva, je tam približne 2 000 náhrobných kameňov. Neďaleko, asi 250 metrov nižšie po ulici, leží neologický židovský cintorín.

HOUSE OF ETERNITY

KORZO

Aby sme si rozumeli: pre rodeného Bratislavčana bolo podvečerné korzovanie od Michalskej brány po Dunajské nábrežie rituálom. Ťažko to dnešnej bratislavskej mládeži opísať. Pri západe slnka nás čosi zdvihlo, ocitli sme sa na Korze a vmiesili sme sa medzi prechádzajúci sa dav spoluobčanov. Približne štyri hodiny sa masa ľudí pomalým krokom prechádzala po starej Bratislave, debatovalo sa, džavotalo, bola tu mládež z celého mesta. Neboli mobilné telefóny, ale každý vedel, že sa kamaráta v dave na Korze dovolá. Stačilo zvolať jeho meno a obzrel sa. Zvítali sme sa, prešli dve-tri kolečká a čosi nás zase odnieslo z Korza domov.
Čo bolo to čosi, čo premenilo na pár hodín Korzo na bzučiaci dobrotivý ľudský úľ? Čo bolo to čosi, čo nás premohlo, aby sme každý deň na Korzo šli, debatovali, klebetili, žartovali? Čo bolo to čosi, na čo doteraz my - starší Bratislavčania - nevieme zabudnúť a celí pookrejeme, keď sa v spomienkach ponoríme do davu na Korze? Bol to Duch nášho mesta. Nebojte sa, Duch starej Bratislavy nie je upír, vamp, vlkolak. Duch starej Bratislavy je orgován, valčík, orechový rohlík, víno, pečený gaštan.
(o bratislavskom Korze povedal Julo Satinský, Duchov starý kamarát)