Keď Douglas Kirkland fotil Marilyn Monroe v malom byte nahú, prikrytú len hodvábnou plachtou, mala pred sebou už len rok života. Medzi 34-ročnou skúsenou hviezdou a 27-ročným ostýchavým fotografom v ten večer preskočila iskra. Zábery, ktoré vznikli, tú iskru nestratili ani po piatich desaťročiach.
Práve tieto fotografie Marilyn preslávili Douglasa Kirklanda, dnes považovaného za jedno z veľkých mien vo svojej brandži. Kirkland sa narodil v Kanade v roku 1934, ako 21-ročný dostal prácu v americkom časopise Look, v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, ktoré sa označujú za zlatú éru amerického fotožurnalizmu, pôsobil v tíme časopisu Life. Vo svojom bohatom profesionálnom živote fotografoval miesta i ľudí, pred objektívom mal celebrity. Stále vystavuje svoje diela v najprominentnejších galériách, je nositeľom významných ocenení a prednáša na prestížnych fórach po celom svete.
To všetko môže považovať za svoje životné úspechy. Jeden z najväčších však zažil hneď na začiatku kariéry. Večer 17. novembra v roku 1961 mohol v Los Angeles dlhé hodiny fotografovať ženu, ktorej ležal pri nohách svet. Ženu, ktorá už nakrútila úspešné filmy ako Niagara, Páni majú radšej blondínky, Niekto to rád horúce... Odrazu ležala ona pred ním, nahé telo pod priliehavým hodvábom.
keby som bol využil šancu milovať sa s ňou, fotografie by pravdepodobne nemali tú silu.
atmosféra bola nabitá erotikou. zišlo mi na um: zvádza mňa, zvádza objektív, alebo mňa aj objektív?
tej žene mnohí nerozumeli, mnohí ju len využívali, a predsa si zachovala milotu a istú nevinnosť. na tých záberoch to vidieť.
ZOČI-VOČI SEXSYMBOLU
Douglas Kirkland vo svojej knihe With Marilyn: An Evening/1961 (S Marilyn: Večer/1961) priznáva, že mal istú predstavu, ako by mohol túto ženu, považovanú za sexsymbol svojej éry, nafotiť. Pracoval pre časopis Look , vedel, čo sa od neho očakáva, a zároveň chcel, aby Marilyn na fotografiách ukázala „niečo viac“. Hanbil sa však vyjadriť svoju víziu slovami. Mal dvadsaťsedem rokov, žena oproti nemu bola o sedem rokov staršia a o celé svetelné roky skúsenejšia.
MM však prebúrala bariéru. Vyhlásila, že presne vie, ako majú fotografie vyzerať. „Viem, ako to urobíme! Dáme sem posteľ a na ňu bielu hodvábnu plachtu. Musí byť z hodvábu. Ja nebudem mať na sebe nič, len tú hodvábnu plachtu.“
Na fotenie síce meškala, ale fotoobjektívu aj mužovi, ktorý ho držal, to bohato vynahradila. Marilyn postupne navodila atmosféru zvádzania, vystupňovala ju a do pózovania dala všetko. Kirkland je dokonca presvedčený, že v tom malom byte, kam zostúpila hviezda hollywoodskeho neba, vôbec nešlo o pózovanie. „Bola to jednoducho ona, Marilyn,“ hovorí. „Tie fotografie Marilyn v istom zmysle sama vytvorila.“
Nemusel jej dávať pokyny, neprikazoval jej, kam sa má pozrieť, ako sa má obrátiť. Dostal možnosť, akú majú mnohí fotografi najradšej: bol v svedkom fascinujúceho diania, a tak nič neriadil, neovplyvňoval. Fascinovane stláčal spúšť a zaznamenával.
CHCEM BYŤ S NÍM SAMA
„Zásadný okamih nastal vtedy, keď povedala, aby všetci okrem mňa odišli z miestnosti. Ja by som sa také niečo nebol odvážil navrhnúť. Bol to jej nápad,“ priznáva dnes už svetaskúsený Douglas Kirkland.
„Chcem byť s týmto chlapcom sama,“ povedala vtedy Marilyn, a ticho dodala: „Zvyčajne to potom vyjde lepšie.“ Nasledovali hodiny fotenia, rozhovorov a zvádzania. Kirkland, ktorý bol v tom čase už ženatý, otvorene priznáva, že eroticky nabitá atmosféra ho nadchla. „Rozprával som sa s ňou, ona mi rýchlo odpovedala, ale bolo to zvádzanie. Obojstranné zvádzanie. So všetkým, čo k tomu patrí, okrem záverečného sexu, ale ten sex akoby sa realizoval prostredníctvom fotoaparátu, a preto sú tie fotografie také, aké sú,“ povedal Douglas Kirkland v rozhovore pre Huffpost Arts & Culture, ktorý tomuto internetovému kultúrnemu médiu poskytol pri príležitosti vydania svojej knihy s fotografiami Marilyn Monroe.
To, že modelka svojho fotografa zvádzala, vidieť na väčšine záberov. A predsa ide o niečo viac než prvoplánové predvádzanie tela. Možno práve pre tú zvláštnu atmosféru záberov Kirklandovi ešte dnes celkom ochotne uveríme, že Marilyn nič nehrala. Asi len pravé, nie afektované zvádzanie môže viesť k takémuto výsledku – k fotografiám, ktoré okrem dráždivých kriviek ukážu aj záblesk duše. Samozrejme, zásluhu treba pripísať aj Kirklandovmu umeniu, ktoré vôbec nezapadá do jednej kategórie s bezobsažným bulvárom. Kirkland spomína, že sa s ňou zhováral o všetkých možných témach. Marilyn hovorila o svojom detstve, strávenom v pestúnskych rodinách, o tom dobrom, čo zažila, ale aj o mizérii, ktorá v nej zanechala stopy na celý život. Fotograf si na záver ľahol na dlážku, ona zostala ležať na posteli a obaja striedavo hovorili a načúvali. Nastolila sa zvláštna rovnosť medzi tým, kto zaznamenáva, a tou, ktorá sa pred ním obnažuje, no nestáva sa bezduchým objektom.
Douglas Kirkland rozpráva o svojom zážitku s Marilyn ako o tom najvýznamnejšom momente v profesionálnom živote. Zo slov, ktoré volí, je pritom jasné, že z jeho strany nešlo iba o profesionálnu fascináciu. Keď sa ho spýtali, prečo sa nazdáva, že sa vtedy, v ten večer, mohol stať herečkiným milencom, odvetil úplne jednoznačne: „Povedala mi: „Poď so mnou do postele.“ Jasnejšie to už ani nemôže byť, však? Úprimne povedané, mohlo sa to stať, ale v tej chvíli sa mi v hlave ozval varovný signál. Ozvalo sa to moje ja z malého mesta, kde deti chodili do nedeľnej školy a tak. Okrem toho som mal v New Jersey manželku a dve deti.“
Niečo v ňom ho pobádalo, aby prijal ponuku krásnej a slávnej ženy. „No v poslednej chvíli som to neurobil,“ povedal Kirkland pre Huffpost. „A viete, čo je na tom zaujímavé? Takmer som sa zahanbil, že na jej výzvu nereagujem. Zakryl som si tvár svojím fotoaparátom Hasselblad a tváril som sa, akoby som jej celkom neporozumel, čo bolo, samozrejme, absurdné.“
Neľutuje, že vtedy na poslednú chvíľu cúvol? „V konečnom dôsledku som rád, že k ničomu nedošlo. Čím som starší, tým jasnejšie chápem, ako z tej situácie logicky vyplynuli výsledné zábery.“ Ako mu povedal pred rokmi jeden známy: „Hej, dvadsať minút alebo polhodinu by to bolo úžasné, no nevznikli by takéto fotky.“
Niečo na tom bude. Divák cíti z obrázkov, ktoré sú v porovnaní s dnešnými provokatívnymi zábermi celebrít nekonečne nevinné, ba miestami až preduchovnené, celkom autentické erotické napätie, ktoré však tlmia rovnako úprimné zábrany. Aj z toho kontrastu medzi chceným a možným sa rodí elektrizujúci dojem, za aký sme aj my o vyše päťdesiat rokov neskôr vďační nielen Douglasovi Kirklandovi, ale aj Marilyn Monroe, jeho viac než aktívnej spoluautorke.
bol som nováčik
ona bola srdečná a láskavá
na konci fotografovania som si ľahol na zem
ležala na posteli
rozprávali sme sa jeden o druhom
ona bola srdečná a láskavá
na konci fotografovania som si ľahol na zem
ležala na posteli
rozprávali sme sa jeden o druhom
(za text ďakujem pani Maríne Galisovej)