Frida Kahlo / 6.7.1907-13.7.1954
Osud klopal na Fridine dvere niekoľkokrát a nasmeroval jej dráhu už pred jej narodením. Magdalena Carmen Frida Kahlo y Calderón prišla na svet 6. júla 1907 v La Casa Azul (Modrý dom) na predmestí Mexico City ako tretie dieťa Guillerma Kahla (nemeckého prisťahovalca, ktorý si zmenil meno) a jeho druhej manželky Matilde Calderón y Gonzales. Už pár dní po jej počatí osud prvýkrát rozhodol – Frida prišla na svet s vrodeným rázštepom chrbtice. V šiestich rokoch prišla druhá rana osudu. Detská obrna. Výsledok bol zlý. Oslabená chrbtica i pravá noha. Kvôli nej nosila potom celý život nohavice alebo dlhé sukne.
Pán Kahlo bol úspešným fotografom a Frida, ktorú mal rád, mu často pomáhala vo fotoateliéri. Zapísal ju do jednej z najlepších mexických škôl, v ktorej študovalo iba 35 dievčat. Frida sa chcela stať lekárkou. Dievča s matkou veľmi nevychádzalo, otec jej rozumel najlepšie. Asi preto, že sám trpel epilepsiou a návalmi depresie a aj jeho dcéru mali intenzívna bolesť a utrpenie sprevádzať celý život.
Sedemnásteho septembra 1925 osud u Fridy zaklopal po tretí raz. Autobus, v ktorom sa vracala zo školy, sa zrazil s električkou. Zlomený stavec, hrudná kosť, polámané rebrá, panva, jedenásťnásobná zlomenina pravej nohy, ktorá bola zároveň pomliaždená a vykĺbená. Navyše jej kus železa prerazil brucho a prepichol maternicu. Osemnásťročná dievčina ostala pripútaná na lôžko dlhé tri mesiace. Aby nemyslela na bolesť a nenudila sa, otec jej venoval svoje olejové farby a štetce a na špeciálne uspôsobenom stojane začala poležiačky maľovať. Hlavne samu seba: Maľujem autoportréty, pretože som často veľmi opustená, pretože ja som osoba, ktorú poznám najlepšie. Brala to smrteľne vážne. Pred malou chvíľou som bola ešte dieťa, ktoré vošlo do sveta farieb, ťažkých a reálnych foriem. Hádať, čo sa v ňom skrýva, bola iba hra. Teraz žijem na planéte bolesti, priehľadnej ako ľad, a je to, ako keby som sa naučila všetko v jedinej sekunde, napísala v liste rok po nehode.
V roku 1928 sa Frida zotavila zo svojich zranení tak, že mohla viesť normálny život a vrátiť sa k starým priateľom, ktorí už chodili na univerzitu. Cez nich sa spoznala s uznávaným maliarom Diegom Riverom, ktorý bol starší o vyše dvadsať rokov. Keď videl jej práce, povzbudzoval ju, aby sa maliarstvu venovala profesionálne. Neostalo len pri tom. Vzali sa 21. augusta 1929. Otec síce Fridu varoval, že Diego je prevtelený diabol, tvrdohlavo si však šla za svojím.
Mexikom vo Fridiných časoch zmietala revolúcia. Intelektuáli a umelci, Frida a Diego medzi nimi, boli prirodzenými ľavičiarmi. Rivera síce opustil komunistickú stranu v dvadsiatych rokoch, ale patril k jej sympatizantom, Frida do nej vstúpila v roku 1928. Začiatkom dvadsiatych rokov Diego dostával zákazky na monumentálne fresky, ktoré boli v móde, ale neskôr ho mexický prezident od týchto zákazok odstavil, a tak sa obaja presťahovali do Spojených štátov. Rivera dúfal, že tam nájde viac klientov. V roku 1930 Frida otehotnela, ale následky nehody sa prejavili a musela ísť na potrat. O dva roky neskôr opäť otehotnela, rozhodnutá nechať si dieťa stoj čo stoj a ísť na cisársky rez. Potratila však. To, či Frida naozaj tak túžila mať dieťa, nie je až také jednoznačné. Veď pri druhom tehotenstve jej lekári odporúčali pokoj na lôžku a ona sa začala učiť šoférovať!
Keď sa roku 1934 vrátili do Mexika, politická situácia bola
priaznivejšia. Horšie to bolo v ich súkromí. Hneď nasledujúci rok Frida
prichytila svojho muža pri nevere, so svojou sestrou! Samozrejme, Diego, o
ktorého sexuálnej výkonnosti sa tradovali legendy a bol známym sukničkárom, jej
nebol nikdy verný, ale toto bolo aj na výstrednú maliarku priveľa. Odsťahovala
sa a premýšľala o rozvode. Odplatou mali
byť jej vlastné mimomanželské aférky s mužmi, ale aj so ženami.
V roku 1936 sa Frida angažovala pri presadzovaní politického
azylu pre Leva Trockého, ktorého na tlak Moskvy vyhostili z Nórska. Anarchista
Trocký s manželkou bývali u Fridy a Diega a Frida starnúceho revolucionára
zviedla. Trocký ju zoznámil s významný francúzskym surrealistom Andrém
Bretonom, ktorý jej pomohol s prvou výstavu za hranicami. Tú usporiadal
newyorský obchodník s umením Julien Levy. Výstava mala veľký úspech, polovicu
obrazov predala a získala zákazky. Tým aj finančnú nezávislosť. V roku 1939
odchádza na Bretonovo pozvanie do Paríža, kde jej zorganizujú výstavu. Paríž ju
však neočaril a surrealisti sa jej zdali priveľmi intelektuálski a snobskí.
Kahlo sa po skončení výstavy vrátila do Mexika a odsťahovala sa od manžela k
rodičom. Na Riverovo naliehanie sa ešte v ten istý rok rozviedli.
Rok 1939 bol pre Fridu jeden z najzložitejších a najťažších
aj pre nezhody a rozvod s Diegom. Začala doslova chľastať, denne stiahla fľašu
tvrdého alkoholu. Pijem, pretože chcem utopiť svoje žiale, ale tie prekliate
veci sa naučili plávať, vyjadrila sa.
Pre Fridu a Diega platilo staré známe – ani spolu, ani bez
seba. Fridina chatrná telesná schránka trpela a jej lekár a blízky priateľ Leo
Elloeser odporúčal, aby sa znovu vzali. Fride napísal: Diego ťa veľmi miluje a
ty ho tiež miluješ. To je dobrý dôvod a, navyše, ty vieš lepšie než ja, že má
okrem teba dve veľké lásky: maliarstvo a ženy. Nikdy nebol a nikdy nebude
monogamný. Diego sa s Fridou oženil koncom roku 1940 v deň svojich 54.
narodenín ešte raz. Frida mala vtedy iba dve podmienky – že bude finančne
nezávislá a že už nebudú mať sex. Vo svojej autobiografii sa ako manžel Diego
hodnotí takto: Našiel som veľmi málo toho, čo by sa dalo povedať v môj
prospech. Čím viac som nejakú ženu miloval, tým viac som túžil ju zraňovať.
Frida bola iba najviditeľnejšia obeť tohto odporného zvyku.
Ona si však myslela opak. Nemôžem o Diegovi hovoriť ako o
svojom manželovi, pretože tento termín je vo vzťahu k nemu absurdný. Nikdy
nebol a nikdy nebude ničí manžel.
Frida o Diegovi napísala aj toto: Možno sa očakáva, že
budem lamentovať nad tým, ako som musela trpieť s mužom ako Diego. Ale nemyslím
si, že brehy rieky trpia, lebo nimi preteká rieka, a ani že zem trpí tým, že na
ňu padá dážď, či atóm tým, že uvoľňuje svoju energiu.
Maliarkina popularita rastie, dostáva ceny, pozývajú ju do
porôt a dokonca začína učiť. Zatiaľ čo sa jej umelecky darí, jej zdravie sa
zhoršuje. Podstupuje množstvo operácií (spolu ich absolvovala až 35), musí
nosiť oceľový korzet.
Mnohé z nich však vôbec neboli potrebné. Jej lekár a priateľ
Leo Eloesser bol presvedčený, že sa často dala operovať len preto, aby získala
pozornosť svojho okolia a špeciálne Diega. Niet pochýb o tom, že ním bola
posadnutá. Niekoľkokrát sa pokúsila o samovraždu a väčšinu svojho dospelého
života bola závislá od alkoholu a drog.
Ku koncu ju čakal vozík, amputácia nohy, a rovnako ako na
začiatku svojej kariéry bola na jej konci pripútaná na lôžko a maľovala
poležiačky. Technická úroveň jej posledných malieb sa mimoriadne zhoršila. Veď
bola pod vplyvom drog a v podstate už takmer nemohla maľovať.
V lete 1954 dostala Frida zápal pľúc, z ktorého sa už nedostala. Zomrela 13. júla 1954 v Casa Azul. Oficiálnou príčinou smrti bol síce zápal pľúc, ale mnohí ju podozrievali, že zomrela na úmyselné predávkovanie. Posledný zápis v jej denníku znel: Dúfam, že koniec je radostný, a dúfam, že sa nikdy nevrátim.
Jej rakvu vystavili v Paláci umení v hlavnom meste Mexiku, a keď komunisti trvali na tom, že jej rakvu zahalia do červenej zástavy, bol z toho celonárodný škandál. Podľa Fridinho želania ju spopolnili a urnu vystavili v jej rodnom dome La Casa Azul, ktorý premenili na galériu.
Fridu znovu objavili v sedemdesiatych rokoch a jej kult sa naplno rozvinul v deväťdesiatych, keď na aukcii za jej obraz ponúkli milión dolárov. Dnes Fridine plátna prekonali hranicu desiatich miliónov dolárov, čím sa Kahlo zaradila do jednej ligy spolu s Picassom, Pollockom a Warholom.
