September 29, 2013

FRANCESCA WOODMAN


Francesca Woodman / 3.4.1958-19.1.1981

Žila prikrátko na to, aby sa jej osobnosť, či už ľudsky alebo profesionálne, celkom vyformovala, ale zato stihla vytvoriť mnoho fotografií, ktoré nám môžu byť išpiráciou. S jej charakteristickým rukopisom a vyjadrovaním sa najmä cez svoje nahé telo vo fotografiách, sa nám naskytá priestor pre mnoho otázok. Napríklad, aký bol jej život? A o čom bol ten môj, keď som mal 22 rokov?
Francesca Woodman sa narodila 3. apríla 1958 v Denveri (USA) do rodiny umelcov. Fotografii sa začala venovať ako trinásťročná. Na súkromnej internátnej škole Abbot Academy v Massachsets začala v tmavej komore vyvíjať svoje fotografie a schopnosti. Takže, keď sa v roku 1975 zapísala na Rhode Island School of Design, mala už pozoruhodne vyspelý umelecký pohľad, ktorý sa dá odsledovať v jej fotografiách. Woodman ovládala plynule taliančinu ešte z čias, keď tam trávila letá s rodičmi a možno práve toto bol dôvod, prečo odišla na rok študovať do Talianska, kde jej nerobilo problem nadviazať kontakty s miestnymi intelektuálmi a umelcami. Po ukončení štúdia na RISD sa v roku 1979 presťahovala do New Yorku.
Hľadala si tam zamestnanie, ktoré sa jej však napriek rozposielaniu portfólia a prosieb modnym fotografom nepodarilo nájsť. Vzťah s priatelom sa jej rozpadol a Woodman z toho všetkého čoraz viac začala upadať depresie. Koncom roku 1980 sa po prežitom pokuse o samovraždu nasťahovala k rodičom na Manhattan. Jej psychický stav sa žiaľ nezlepšoval. Ako napísal jej známy: Keď bolo zle chodila na terapiu, keď bolo lepšie, nedávali sme dosť pozor. A tak sa jej 19. januára 1981 samovražda, skokom z okna, predsa len podarila.
Aj keď vo svojej tvorbe používala rôzne fotoaparáty a negatívy, najväčší počet vytvorila na stredný formát (6x6cm). Počas siedmych rokov nafotografovala najmenej 10 000 negatívov, ktoré v súčastnosti spravujú jej rodičia. Pani Woodman dodáva: Nie je jednoduché predstaviť si, čo by bola dosiahla keby žila dlhšie. Tieto práce sú akoby ste sa pozerali na niekoho v izolovanej bubline, naveky zamrznutého v čase. Jej smrť však nebola ťažkým bremenom iba pre rodičov. Ale aj pre jej brata, ako pani Woodman pokračuje: Náš syn to vidí celé inak. Nebolo to pre neho jednoduché. Prišiel o sestru a tá po svojej smrti dosiahla ako umelkyňa slávu. Jej pozostalosť tvorí vyše 800 zväčšenín, z ktorých bolo do roku 2006 vystavených alebo publikovaných iba 120. Väčšina zväčšením má format 20x25cm, pre intímnejší zážitok medzi autorkou a divákom. S jej fotografiami súvisia aj videá z rokov 1975/1978, ktoré majú dĺžku od 23 sekúnd po 3,15 minúty. Formovalo ju viacero vplyvov ako napríklad gotická beletria alebo surrealizmus a umelci ako Man Ray a Duane Michals.
Prvá výstava jej diel sa uskutočnila na americkej pôde v múzeu v Múzeu moderného umenia v San Franciscu, 30 rokov po jej smrti. Výstava, s názvom Francesca Woodman, ktorá prezentovala 176 pôvodných zväčšenín fotografií a 5 videí, bola potom v marci 2012 sprístupnená v Gaggenheimovom múzeu v New Yorku.
Ak Woodman na svojich fotografiách nezachytáva samú seba, zobrazovala iné mladé ženy, niekedy nahé. Fotografie sú miestami rozmazané, či už ide o optickú neostrosť alebo pohybovú, akoby sa nám model chcel niekam ukryť, utiecť alebo nevedel, čo sám so sebou na obrázku robiť. Ide o čiernobiele fotografie, o ktorých kritik Michael Brenson v roku 1986 napísal pre New York Times: Akoby mala mytológiu, literature, maľbu a fotografiu v kostiach. Prepojenie, aké mala so svojím medium, sa hľadé len ťažko. Ako vlastné ja, ktoré predvádzala aj zahaľovala, fotoaparát je súčasne verejný aj osobný, je to nástroj okázalosti aj odlúčenia.
Približne v rovnakom období historička umenia Rosalinda Krauss napísala, že Woodman je hrdinka feminizmu a až dodnes je práve ona autorkou, na ktorú sa obrátiť, keď chceme vedieť, aké to je v koži dospievajúcej, tvorivej ženy, keď hľadáme zobrazenie jej trápení a radostí.
Stále je veľmi citeľnou súčasťou našich životov, hovorí pani Woodman. Je s nami viac než dosť.
(sancez - PORT NO 21)






















































photo 1, 54 & 55 - Douglas D. Prince