Francesca Woodman / 3.4.1958-19.1.1981
Žila prikrátko na
to, aby sa jej osobnosť, či už ľudsky alebo profesionálne, celkom vyformovala,
ale zato stihla vytvoriť mnoho fotografií, ktoré nám môžu byť išpiráciou.
S jej charakteristickým rukopisom a vyjadrovaním sa najmä cez svoje
nahé telo vo fotografiách, sa nám naskytá priestor pre mnoho otázok. Napríklad,
aký bol jej život? A o čom bol ten môj, keď som mal 22 rokov?
Francesca Woodman
sa narodila 3. apríla 1958 v Denveri (USA) do rodiny umelcov.
Fotografii sa začala venovať ako trinásťročná. Na súkromnej internátnej škole Abbot
Academy v Massachsets začala v
tmavej komore vyvíjať svoje fotografie a schopnosti. Takže, keď sa v roku 1975
zapísala na Rhode Island School of Design, mala už pozoruhodne vyspelý umelecký
pohľad, ktorý sa dá odsledovať v jej fotografiách. Woodman ovládala plynule
taliančinu ešte z čias, keď tam trávila letá s rodičmi a možno práve toto bol
dôvod, prečo odišla na rok študovať do Talianska, kde jej nerobilo problem
nadviazať kontakty s miestnymi intelektuálmi a umelcami. Po
ukončení štúdia na RISD sa v roku 1979 presťahovala do New Yorku.
Hľadala si tam
zamestnanie, ktoré sa jej však napriek rozposielaniu portfólia a prosieb
modnym fotografom nepodarilo nájsť. Vzťah s priatelom sa jej rozpadol
a Woodman z toho všetkého čoraz viac začala upadať depresie. Koncom
roku 1980 sa po prežitom pokuse o samovraždu nasťahovala k rodičom na
Manhattan. Jej psychický stav sa žiaľ nezlepšoval. Ako napísal jej známy: Keď
bolo zle chodila na terapiu, keď bolo lepšie, nedávali sme dosť pozor. A tak
sa jej 19. januára 1981 samovražda, skokom z okna, predsa len podarila.
Aj keď vo svojej
tvorbe používala rôzne fotoaparáty a negatívy, najväčší počet vytvorila na
stredný formát (6x6cm). Počas siedmych rokov nafotografovala najmenej
10 000 negatívov, ktoré v súčastnosti spravujú jej rodičia. Pani Woodman
dodáva: Nie je jednoduché predstaviť si, čo by bola dosiahla keby žila dlhšie.
Tieto práce sú akoby ste sa pozerali na niekoho v izolovanej bubline, naveky
zamrznutého v čase. Jej smrť však nebola ťažkým bremenom iba pre rodičov. Ale
aj pre jej brata, ako pani Woodman pokračuje: Náš syn to vidí celé inak. Nebolo
to pre neho jednoduché. Prišiel o sestru a tá po svojej smrti dosiahla ako
umelkyňa slávu. Jej pozostalosť tvorí vyše 800 zväčšenín, z ktorých bolo do
roku 2006 vystavených alebo publikovaných iba 120. Väčšina zväčšením má format
20x25cm, pre intímnejší zážitok medzi autorkou a divákom. S jej fotografiami
súvisia aj videá z rokov 1975/1978, ktoré majú dĺžku od 23 sekúnd po 3,15
minúty. Formovalo ju viacero vplyvov ako napríklad gotická beletria alebo
surrealizmus a umelci ako Man Ray a Duane Michals.
Prvá výstava jej diel sa uskutočnila na americkej pôde v
múzeu v Múzeu moderného umenia v San Franciscu, 30 rokov po jej smrti. Výstava,
s názvom Francesca Woodman, ktorá prezentovala 176 pôvodných zväčšenín
fotografií a 5 videí, bola potom v marci 2012 sprístupnená v Gaggenheimovom
múzeu v New Yorku.
Ak Woodman na svojich fotografiách nezachytáva samú seba,
zobrazovala iné mladé ženy, niekedy nahé. Fotografie sú miestami rozmazané, či
už ide o optickú neostrosť alebo pohybovú, akoby sa nám model chcel niekam
ukryť, utiecť alebo nevedel, čo sám so sebou na obrázku robiť. Ide o
čiernobiele fotografie, o ktorých kritik Michael Brenson v roku 1986 napísal
pre New York Times: Akoby mala mytológiu, literature, maľbu a fotografiu v
kostiach. Prepojenie, aké mala so svojím medium, sa hľadé len ťažko. Ako
vlastné ja, ktoré predvádzala aj zahaľovala, fotoaparát je súčasne verejný aj
osobný, je to nástroj okázalosti aj odlúčenia.
Približne v rovnakom období historička umenia Rosalinda
Krauss napísala, že Woodman je hrdinka feminizmu a až dodnes je práve ona
autorkou, na ktorú sa obrátiť, keď chceme vedieť, aké to je v koži
dospievajúcej, tvorivej ženy, keď hľadáme zobrazenie jej trápení a radostí.
Stále je veľmi citeľnou súčasťou našich životov, hovorí pani
Woodman. Je s nami viac než dosť.
(sancez - PORT NO 21)
(sancez - PORT NO 21)
photo 1, 54 & 55 - Douglas D. Prince