Viliam Malík / 21.11.1912-20.1.2012
Viliam Malík patrí medzi hlavných predstaviteľov modernej
fotografie na Slovensku tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia.
Pochádzal z Bratislavy a veľmi skoro sa presadil vo fotoamatérskom hnutí
tridsiatych rokov. Už v roku 1932 sa stal členom Združenia fotoamatérov YMCA,
vtedy najvýznamnejšieho fotografického zoskupenia na Slovensku. Uplatnil tiež
svoje organizačné schopnosti a väčšiu časť štyridsiatych rokov stál na čele
masovej organizácie neprofesionálnych slovenských fotografov - Fotozboru KSTL
(Klubu slovenských turistov a lyžiarov). Ako typický fotoamatér (na Slovensku
vtedy skutoční profesionálni fotografi prakticky neexistovali) sa venoval veľmi
širokému spektru tém. Od počiatku ho však priťahovala živá dokumentaristická
fotografia a popri Jozefovi Cincíkovi bol azda prvým slovenským
fotografom, ktorý sa ňou sústavne zaoberal. To ho napokon priviedlo aj k
čiastočnej profesionalizácii - od roku 1936 externe spolupracoval s
Československou tlačovou kanceláriou sídliacou v Prahe ako filmár aj
fotoreportér, zaznamenávajúci udalosti v Bratislave a v širšom okolí. Po
vzniku slovenského štátu (1939) dva roky fotografoval aj pre Slovenskú tlačovú
kanceláriu.
Zlom v jeho osobnom živote a vo fotografickej dráhe prišiel začiatkom
päťdesiatych rokov 20. storočia. Z Bratislavy, kde dovtedy žil, pracoval a
fotografoval, sa presťahoval do Vysokých Tatier a pôsobil tam až do odchodu do
dôchodku v roku 1974. Neskôr s druhou manželkou Emíliou sa presťahoval do
Trenčianskych Teplíc, avšak pravidelne dochádzal do Tatranskej kotliny, kde mal
archív aj fotokomoru. V období zostreného ideologického dozoru nad
kultúrou ako fotograf sa postupne stiahol do ústrania. Spoločensky žiaduce témy
ho zrejme nepriťahovali, venoval sa cestopisnej a krajinárskej fotografii, tým
ale na seba neupozornil a zrejme by do smrti zostal regionálnym fotografom,
keby nedošlo k spoločenským zmenám po roku 1989.
Viliam Malík nebol jediným predstaviteľom moderného fotožurnalizmu na Slovensku, mal svojich bezprostredných predchodcov a súčasníkov (Sergej Protopopov, Irena Blühová, Karol Aufricht, spomínaný Jozef Cincík), v porovnaní s ostatnými však vynikala jeho tematická všestrannosť - okrem iného bol významným fotografom architektúry, nesústreďoval sa len na izolované stavby, ale zaznamenával širšie urbanistické a vizuálne celky, skôr architektonické situácie na určitom mieste, živé, organické, hoci aj vnútorne protirečivé zoskupenia či zhluky budov a iných architektonických objektov. Zaznamenával nálezové situácie, zinscenované samotnou spoločenskou praxou. Ako bytostne otvorený, názorovo nepredpojatý fotograf/dokumentarista mal porozumenie aj pre životné, ľudské situácie, vedel vystihnúť spoločenské javy, ktoré boli typické nielen pre vtedajšie, ale ktorékoľvek neskoršie obdobie, pretože odrážali skutočný stav vecí. Väčšinou, dokonca aj v časoch druhej svetovej vojny, sa mu podarilo vyhnúť sa tendenčnosti, pre slovenské pomery dodnes tak typickej. Podľa všetkého Viliam Malík ako názorovo liberálny, sociálne citlivý autor bol skutočným fotografom otvorenej spoločnosti aj so všetkými jej problematickými stránkami, iba v jej podmienkach vedel naplno využiť svoj talent.
Viliam Malík nebol jediným predstaviteľom moderného fotožurnalizmu na Slovensku, mal svojich bezprostredných predchodcov a súčasníkov (Sergej Protopopov, Irena Blühová, Karol Aufricht, spomínaný Jozef Cincík), v porovnaní s ostatnými však vynikala jeho tematická všestrannosť - okrem iného bol významným fotografom architektúry, nesústreďoval sa len na izolované stavby, ale zaznamenával širšie urbanistické a vizuálne celky, skôr architektonické situácie na určitom mieste, živé, organické, hoci aj vnútorne protirečivé zoskupenia či zhluky budov a iných architektonických objektov. Zaznamenával nálezové situácie, zinscenované samotnou spoločenskou praxou. Ako bytostne otvorený, názorovo nepredpojatý fotograf/dokumentarista mal porozumenie aj pre životné, ľudské situácie, vedel vystihnúť spoločenské javy, ktoré boli typické nielen pre vtedajšie, ale ktorékoľvek neskoršie obdobie, pretože odrážali skutočný stav vecí. Väčšinou, dokonca aj v časoch druhej svetovej vojny, sa mu podarilo vyhnúť sa tendenčnosti, pre slovenské pomery dodnes tak typickej. Podľa všetkého Viliam Malík ako názorovo liberálny, sociálne citlivý autor bol skutočným fotografom otvorenej spoločnosti aj so všetkými jej problematickými stránkami, iba v jej podmienkach vedel naplno využiť svoj talent.
V deväťdesiatych rokoch už ako vyše osemdesiatročný sa s
novou energiou aktívne zapojil do fotografického diania - vďaka výstavám
festivalu Mesiac fotografie sa na verejnosti predstavili jeho staršie
fotografie a potom od polovice deväťdesiatych rokov prakticky nebolo
dôležitejšieho podujatia v oblasti vizuálnej kultúry na Slovensku, pokiaľ sa
týkalo aj tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia, kde by nebol
zastúpený. Nielenže sa vrátil do kontextu dejín slovenskej fotografie
prostredníctvom svojich klasických diel, ale aj ako fotograf sa akoby znovu
narodil. Po mnohých desaťročiach sa totiž objavili
nielen témy a situácie, ktoré mu boli povedomé - veď ich zaznamenával pred
mnohými desaťročiami - ale aj tie, ktoré už boli príznačné pre nedávnu alebo
dnešnú dobu.
Viliam Malík sa nestal celebritným fotografom, jeho snímky
sa nevyznačujú fotografickou bravúrou, nie sú príliš nápadné ani efektné, ale o
to viac sú užitočné. On sám zostal fotografickým pracovníkom, tak sa v
medzivojnovej terminológii označovali autori (napr. aj Jaroslav Funke), ktorí
nechceli byť umeleckými fotografmi - ale hodnota mnohých jeho diel práve preto,
že nie sú poznačené pominuteľnými efektmi doby, bude len narastať. Bol prvým
slovenským autorom, ktorý si uvedomil a v plnej šírke aj predviedol silu fotografického
dokumentu ako svojbytného umeleckého žánru.
© VILIAM MALÍK